Vaše príbehy

Takto sme začínali ...

Začiatky bolia. Nech už začínate kdekoľvek. S chabou nemčinou, prvýkrát ďaleko od svojich najbližších, nervózna z toho, aká bude moja prvá "rodina". Nervózna z toho, ako sa osvedčím, či nesklamem a nevrátim sa domov s nosom po zem a sebavedomím na mŕtvom bode. Spoznávate sa? Možno len mávnete rukou a Vaše prvé zážitky opatrovateľky si vybavíte ako milú nostalgiu. 

Čítať ďalej...

Moja babka a ja

Tak ako každá práca, aj práca opatrovateľky prináša veľa všelijakých situácií, no ak pracujete so starým a chorým človekom tak obzvlášť.

Moja babka má Störung des Kurzzeitgedächtnisses, čiže krátkodobú poruchu pamäti. Má dni, keď je celkom v pohode, ale aj dni, keď je na tom veľmi zle. Vtedy mám čo robiť, aby som nestratila trpezlivosť. Ráno sa napríklad desaťkrát opýta, aký je deň, dátum, aké je vonku počasie. V jeden taký deň mi zazvonila zo svojej izby a dosť nervózne na mňa vyhŕkla: „Was meinen Sie? Habe ich noch alle Tassen im Schrank?“¹ Ja som otvorila skriňu a ukázala jej, že má všetky šálky v skrini. Vtedy som totiž ešte nevedela, že v Nemecku táto veta znamená niečo úplne iné, či má v hlave všetko v poriadku. Niet divu, že sa babka na mňa čudne pozrela a povedala: „Ich meine wenn alles im Kopf in Ordnung ist.“² Vtedy mi došlo, že to so šálkami nemá nič spoločné. Keďže sa u mojej babky takéto situácie opakujú dosť často, moja nemčina sa stále zlepšuje.

Čítať ďalej...

Veselá Veľká noc

Ak si myslíte, milé opatrovateľky, že kačka sa dá piecť len v pekáči a v rúre, ste na omyle.

Večer dávali v rakúskej telke program o varení a moja babča (má Alzheimera) sa zalizovala ako bernský salašnícky. Myslela som si, že ostane len pri tom, no v noci ma zobudil čudný zvuk. Idem do kuchyne, na stole rozložená kuchárska kniha a všetky hrnce. Idem za babkou, že čo to má znamenať.

Čítať ďalej...

Veľká noc v Nemecku

Tohtoročné veľkonočné sviatky boli, tak ako minulý rok, pracovné. Strávila som ich s mojou babkou v malej dedinke neďaleko Frankfurtu.

Moja babka má už 88 rokov, a preto často zabúda. Musela som jej teda pripomenúť, že sa blíži Veľká noc a dohodnúť s ňou sviatočné menu. Porozprávala som jej, aké máme tradície a čo jedávame, no babka si i napriek tomu priala pečenú kačku alebo zajaca a k tomu červenú kapustu. Súhlasila však, že naše slovenské jedlo si môžem pripraviť a ona ho, vraj, ochutná. Keďže chodím na nákupy sama, nebol problém nakúpiť všetko potrebné. Keď som prišla s nákupom domov, začali sa prípravy.

Čítať ďalej...

Vtipné príhody alebo čo dokáže slabšia nemčina :)

Mojej babke musím každý večer o šiestej zapnúť telku, jej obľúbenú stanicu Phoenix. Sadne si do svojho kresla a nohy si vyloží na malú stoličku. Jeden večer som sa jej s mojou slabšou nemčinou spýtala: ,,Brauchen Sie ihre Beine noch?“ Chcela som sa opýtať, či si chce vyložiť nohy hore, no vlastne som sa jej spýtala, či nohy ešte potrebuje nohy. Ona sa na mňa pozrela a s úsmevom mi odpovedala: ,,Ja, Ich brauche noch meine Beine.“ – áno, potrebujem moje nohy.

Raz zasa pri dverách zvonili dvaja muži, poisťovací agenti. Opýtali sa ma, či sa môžu rozprávať s mojou babkou. Odpovedala som, že sa musím spýtať, lebo je v posteli. A jeden z pánov sa ma opýtal: ,,Sie ist immer im Bett?“ Chcel vedieť, či je ležiaca. Ja som odpovedala: „Nein, sie ist nicht alein im Bett.“ Tým som povedala, že nie je v posteli sama. Páni sa na seba pozreli a spýtali sa ma, koľko má babka rokov. Došlo mi, že som to povedala zle a tak sme sa na tom zasmiali.

Anna K. – opatrovateľka v Nemecku

Nočné výjazdy do chladničky

Zvykom, alebo skôr zlozvykom mojej babky, boli nočné návštevy chladničky. Aj keď ma na to moja kolegyňa, opatrovateľka, ktorá tu bola predo mnou, upozornila, nevedela som, čo to všetko obnáša. Dosť skoro som to však zistila.

Čítať ďalej...

Prvé Vianoce v Nemecku

Keďže sa blížili Vianoce, pre mňa najkrajší sviatok v roku, chcela som, aj keď som nebola doma, pripraviť vianočnú atmosféru, teda všetko, čo k Vianociam patrí. Vianočný stromček, štedrovečernú večeru, a samozrejme, malý darček.

Čítať ďalej...

Moje začiatky

Ako opatrovateľka som začala pracovať, keď som mala 55 rokov. Začiatky neboli vôbec jednoduché. Zobrala som prvú ponuku, ktorú mi agentúra dala. Bolo to v Nemecku.

Čítať ďalej...